Keď sa v januári 2020 objavili v správach prvé informácie o vypuknutí epidémie v ďalekej Číne, nikto tomu neprikladal veľký význam. Reakcie politikov, zdravotníkov aj bežných ľudí boli vlažné a celú situáciu zľahčovali.
To čo sa dialo vo Wu-chane, epicentre nákazy, bolo živnou pôdou skôr pre žarty na stránkach periodík, či internetových webov. Až keď sa brány mesta zavreli a vláda nariadila zákaz vychádzania, pár ľudí zbystrilo pozornosť.
Nezodpovednosť lídrov svetových mocností sa ukázala v plnom svetle. Spojené štáty americké, rovnako ako Rusko, napriek tomu, že mali priam ukážkový prípravný čas na opatrenia, situáciu podcenili ešte v čase, kedy už v Taliansku umierali stovky ľudí a krivka s grafmi nakazených hrozivo stúpala v celej Európe. Mŕtvych pribúdalo a každá krajina, v dovtedy zdanlivo jednotenej Európe reagovala inak. Odrazu neexistovali žiadne jednotné opatrenie, ani nariadenia.
V čase, kedy Slovensko uzavrelo všetky školy, obchody, divadlá a športoviská, v Bruseli bez akýchkoľvek ochranných opatrení prebiehali zasadania európskeho parlamentu. V rokovacích sálach sa tam dennodenne stretávali tisícky ľudí. Nikomu z nich stále nedochádzalo, že situácia je skutočne vážna.
Slovensko v čase vypuknutia nákazy prechádzalo ešte zložitejším obdobím z dôvodu nástupu novej vlády.
Ako sa choroba Covid 19 rozširovala na mape sveta, prešla z Ázie do Európy, následne dosiahla pobrežie Ameriky, Afriky, či Austrálie, svet konečne pochopil, že čelí svetovej pandémii a zároveň jednému z najväčších dejinných zlomov od čias druhej svetovej vojny.