Príchod profesionálneho divadla na územie Slovenska je opradený mnohými mýtmi a dezinterpretáciami. Zabúda sa na to, že divadlo na území Slovenska sledovalo od vzniku Československa až do roku 1989 v prvom rade politické ciele. A tie si vyžadovali svoje obete.
Ciele vytvorenia Slovenského národného divadla v roku 1920 neboli umelecké. "Pro československou myšlenku vychovává děti škola, dospělé pak divadlo." Politický rozmer divadelnej práce bol viac či menej prítomný v závislosti od samotných umelcov. Prví profesionáli, ktorí hrali v Slovenskom národnom divadle (dovtedy to bolo bratislavské Mestské divadlo), boli v skutočnosti Česi. Čisto slovenská činohra vznikla až začiatkom tridsiatych rokov.
Láska k divadlu na území dnešného Slovenska bola príčinou predčasnej smrti viacerých divadelníkov a divadelníčok. V roku 1923 nastúpil ako riaditeľ do Slovenského národného divadla vynikajúci český skladateľ a dirigent Oskar Nedbal (1874-1930). Priviedol ho na vysokú umeleckú úroveň, no popri tom sa výrazne zd:žil. Dostal sa do paľby médií a československá vláda mu nepomohla. Napokon ho našli ležať mŕtveho pod oknami záhrebského divadla. Pravdepodobne spáchal samovraždu.
V roku 1989 boli herci v prvých radoch revolucionárov, lebo dobre cítili, že predchádzajúci režim zneužíval ich tváre pre svoju legitimizáciu. Hanbili sa nielen za všetky úlohy Stalinov, Leninov, ale aj súdruhov a súdružiek, ktoré stvárňovali častokrát v hlbokom rozpore so svojím občianskym presvedčením. Film zavŕši posledný, jediný živý divadelník Blaho Uhlár (1951), ktorý svoj život celkom obetoval divadlu. Nenadobudol žiadne posty, nemá tradičnú rodinu, auto ani byt, venuje sa čisto divadlu. Za svoj život prekonal množstvo prekážok z vonkajšieho aj vnútorného prostredia, no jeho vierou v zmysluplnosť divadla to neotriaslo. Inscenácie, ktoré vytvára patria dodnes k tým najzaujímavejším v slovenskom profesionálnom aj amatérskom divadelníctve.
52'min film koriguje idealizovaný, ideologizovaný či bulvarizovaný obraz divadelných umelcov a umelkýň z filmov pre pamätníkov a jasne ukazuje prepojenie divadla a politickej moci na Slovensku.
Obrazovo bude film vychádzať z dobových fotografií , filmových archívov, najmä dobových týždenníkov a relácií o divadle aj politike. Súčasťou budú aj autentické zvukové záznamy a záznamy oral history, ktoré sa nachádzajú v archíve Divadelného ústavu, Slovenskom národnom archíve, v archíve RTVS, vo Filmovom ústave a v ďalších pamäťových inštitúciách.
Vizuálny koncept filmu sa bude odvíjať od archívnych materiálov. Fotografie budú čiastočne animované. Keďže materiálu je pomerne dosť, a je väčšinou málo známy alebo celkom neznámy, ambíciou je prezentovať tento materiál vo vizuálne aj zvukovo invenčnej forme a nechať vypovedať predovšetkým dokumenty.
Film bude po hudobnej stránke vychádzať z dobových kompozícií, ktoré nanovo spracuje súčasný mladý hudobník a multimediálny umelec András Cséfalvay.
Autorka projektu viedla za Slovensko európsky výskum divadelnej fotografie a prešla všetky relevantné archívy a múzeá na Slovensku. Zároveň bola kurátorkou veľkej výstavy Teatrálny svet 1839-1939 v Slovenskom národnom múzeu v roku 2014 a ďalších divadelných publikácií a výstav. Pôsobila tiež takmer 20 rokov ako teatrologička.
"Nástrojom na skúmanie minulosti
nie je pamäť, ale divadlo."
(Walter Benjamin)