Humorné historky o vojakoch a dôstojníkoch v pomocných technických práporoch v 50. rokoch minulého storočia presvedčia každého o tom, že aj na chmúrne stránky našej histórie sa môžeme pozerať s nadhľadom a humorom. Čo bolo, to bolo. Major Haluška zvaný Terazky, kapitán Ořech, poručíci Hamáček a Troník, nadporučík Mazurek, kapitáni Honec a Hořec. Kto by ich nepoznal? Sú takí absurdní a predsa takí skutoční. Rovnako tak aj slobodník Halík, uvedomelý Dušan Jasánek, kulak Vata, zlodej Ciml, vojak s modrou krvou Šternberk, maliar Vločka alebo buržoázny živel JUDr. Macháček. Tí všetci sú svojráznymi figúrkami príbehov, rozprávajúcich s humorným nadhľadom o neveselých, často tragických osudoch príslušníkov Pomocných technických práporov (PTP). , svojráznej zložky našej ľudovej armády v päťdesiatych rokoch. K pétépákom boli prideľovaní odvedenci pre telesné chyby, kriminálnu minulosť alebo nevhodný rasový či triedny pôvod - rómsky, buržoázny či šľachtický. Rovnako ako pétépáci stáli na samom okraji vojenskej hierarchie aj ich velitelia, obdarení mimoriadnou dávkou hlúposti a obmedzenosti. Príbeh, ktorý je mozaikou najneuveriteľnejších príhod, sa začína vo chvíli, keď k 66. pomocnému technickému práporu v Zelenej Hore nastupujú nováčikovia a medzi nimi mladý asistent réžie Roman Kefalín, ktorý sa stáva pozorovateľom absurdného diania, organizátorom verejnej estrády s recitáciou pokrokových básní, chovateľom erárnych prasiat, zbehom a nakoniec nepriamo tiež príčinou katastrofy v podobe generálskych previerok.