V roku 1973 sa dvaja lupiči pokúsili vylúpiť švédsku banku a počas šiestich dní vyjednávania držali zamestnancov ako rukojemníkov. Čo spôsobilo, že zajatci začali po istom čase považovať únoscov za svojich ochrancov a políciu za nepriateľa? V roku 1973 sa v Štokholme odohrala banková lúpež spojená s rukojemníckou drámou, ktorú časopis New Yorker zdokumentoval ako prvý prípad štokholmského syndrómu, psychologického fenoménu, ktorý popisuje špecifický vzťah zločinca a jeho obete. Film vznikol na základe absurdnej, ale skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala v Centrálnej štokholmskej banke. V roku 1973 prepadol štokholmskú banku bývalý trestanec Lars Nyström, aby zajatými rukojemníkmi vydieral vládu a oslobodil z väzenia svojho starého kamaráta Gunnara. Vyjednávania s políciou aj so samotným premiérom uviaznu na mŕtvom bode a rukojemnícka dráma pretrváva už niekoľko dní. Lars sa rukojemníkom síce vyhráža, ale zároveň sa stará o ich pohodlie. Vtedy sa medzi ním a vydatou úradníčkou Biancou vytvorí podivný vzťah, ktorý sa stal fenoménom známym ako "štokholmský syndróm". Psychologický termín opisuje situáciu, v ktorej rukojemník za istých okolností začína pociťovať voči páchateľovi súcit a sympatie. Ako je možné, že zajaté alebo unesené obete začnú po nejakom čase cítiť k svojim únoscom akýsi obdiv, sympatie či emocionálne puto - namiesto nenávisti, odporu a hnusu? Prečo negatívne emócie pomaly ustupujú, až celkom pominú?