Ide o jeden z najdlhšie "nekomunikovaných" a pritom veľmi dôležitých činov II. svetovej vojny. Patrí medzi takmer nezdokumentované príbehy s chýbajúcimi konotáciámi a súčasnými historickými súvislosťami. A tým sa stáva zabudnutý pre širokú verejnosť.
Tento film by mal otvoriť veľa otázok, na ktoré dnes nevieme patrične odpovedať, hoci definujú náš súčasný život. To, ako reflektuje komunikáciu s menšinami či rozdielnymi náboženstvami. Aj to, ako vnímame dopady najväčšej dejinnej udalosti minulého storočia - II. svetovej vojny.
Námetom filmu je útek z vyhladzovacieho tábora, ktorý sa odohral v apríli 1944. Správa dvoch utečených Čechoslovákov, Rudolfa Vŕbu a Alfreda Wetzlera, dvoch slovenských Židov, nenašla u spojencov patričnú odozvu a masová vražda pokračovala. Ich informácie mohli prispieť k zastaveniu deportácií maďarských židov. Utečenci sa po troch týždňoch dostali do Židovskej obce v Žiline. Tam na nich čakal šok: neverili im. Nakoniec Vrba a Wetzler napísali 32 stranovú správu, ktorá sa dostala do Vatikánu k pápežovi, prezidentovi Rooseveltovi, premiérovi Churchillovi a novinárom. V máji o Osvienčime aj správe informovala britská BBC, v júni New York Times. Ale prišiel ďalší šok. Nič sa nestalo. Spojenci nepodnikli nič, aby deportácie zastavili. Tu príbeh utečencov končí, ale rozvíja sa iný, ktorému sa začalo hovoriť "sprisahania ticha".
Na pozadí úteku a trojdňového výsluchu utečencov sa film pokúša odpovedať na otázky, prečo správa nemala taký ohlas, aký by sme s historickým odstupom a množstvom poznatkov, očakávali, a prečo bola reakcia spojencov tak oneskorená a zdanlivo málo efektívna.
S pomocou historikov film skúma, čo je pravdivé na príbehu úteku Vŕbu a Wetzlera, ako je podávaný, aký je podiel skutočnosti a dramatickej licencie, ktorá obracia skutočné role oboch mužov.